Peter Kreeft: https://www.wordonfire.org/articles/contributors/humility-is-the-grammar-of-being/

Starších medzi vami prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, aj ako účastník slávy, ktorá sa má zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás, starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne! Ani nie ako keby ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu. A keď sa zjaví najvyšší Pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy. Podobne vy mladší, buďte poddaní starším a všetci sa zaodejte do pokory jedni voči druhým, lebo “Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.” Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás vo svojom čase povýšil.

1 Pet. 5:1–6

Sv. Peter tu vztahuje na “starsich [t.j. biskupov] medzi vami” najzakladnejsi a najuniverzalnejsi princip zivota v Kristovi. Predtym ako sa zamyslime nad jeho pokynmi, my ktori nie sme biskupmi by sme sa vazne mali stranit diablovmu pokuseniu pouzit tento uryvok ako prilezitost pre hriech pozerat zhora na tych biskupov nasej doby, o ktorych sa domnievame, ze neuposluchli princip, ktory sv. Peter uvadza v tomto bozsky inspirovanom uryvku. Aj ked si uprimne myslime, ze “zli biskupi” su “slepi sprievodcovia slepych” (Mat. 15:14) - co skutocne moze byt pravda ako sa to az prilis casto ukazalo - nikdy by sme nemali ani na chvilu zabudnut, ze vsetky duse vratane nasich su bojiskami medzi dobrom a zlom a ze sebaspravodlivost ktora je vzdy nevedoma a nikdy vedoma stale ciha a nejako posobi v usudku a tym porusuje Kristov prikaz “nesud” (Mat. 7:1), dokazuje, ze aj my patrime medzi slepych a ze brvno v nasom oku nam brani v presnom videni triesok v ociach inych.

Je to ako Heisenbergov princip neistoty v dusi. Heisenberg dokazal, ze nas akt pozorovania polohy subatomarnej castice zasahuje do presneho pozorovania jej rychlosti a naopak. Inymi slovami, nase ludske obmedzene oci prekazuju ich vlastnemu videniu na najnizsej, najmaterialnejsej urovni. Takze by sme nemali byt prekvapeni, ze to plati aj na najvyssej, duchovnej urovni. Iba Boh moze byt uplne objektivny, pretoze on je “Ja som”, konecny subjekt alebo pozorovatel.

Princip, ktory tu sv. Peter vztahuje na biskupov plati aj pre vsetkych krestanov lebo Cirkev je rovnostarska aj hierarchicka. Aj ked hierarchicky poriadok autority a poslusnosti je bozsky nariadeny v Cirkvi, state, rodine a jednotlivej dusi, je tiez pravda ze principy zivota v tele Kristovom - co by sme mohli nazvat jeho duchovnou DNA - su rovnako pritomne a autoritativne pre kazdu bunku v tomto tele - ci uz ide o biskupa, knaza alebo laika. A to plati aj o principe, ktory tu sv. Peter spomina a ktory by sme mohli nazvat zasada autority pokory.

Pokora neznamena mat o sebe nizku mienku; znamena to nemat o sebe ziadnu mienku. Znamena to pouzivat oci tak ako boli nadizajnovane: pozerat sa a milovat smerom von k Bohu a bliznemu aby sme sa oslobodili z toho muciveho tiena seba-uvedomenia a seba-sudenia, ktory zatemnuje nase stastne videnie svetla Syna. Nechajme Syna preniknut cez tie oblaky. Vidme ho vo vsetkom, aj ked kraca po burlivych vodach. Verme jeho slovu: “Ja som to, nebojte sa!” (Jan 6:20).

Cely zivot a kazdy pribeh v nom, ci uz skotocny alebo fiktivny, pozostava z dvoch casti: vyzva a odpoved, problem a riesenie, otazka a odpoved, hladanie a najdenie, tma a svetlo. Jednou z vlastnosti cnosti pokory je ochota doverovat Rozpravacovi, povedat “bud vola Tvoja” rovnako v burke aj v pokoji, v utrpeni aj v slave pretoze vidime nasho Pana v oboch.

Sv. Peter hovori, ze skutocnost ze je “svedkom Kristovho utrpenia” ho kvalifikuje byt ucastnikom “slavy, ktora sa ma zjavit”. Preto hovori svojim spolubratom biskupom s autoritou, ktoru dal Kristus svojim apostolom: “Kto vas pocuva, mna pocuva” (Lukas 10:16) aby “nevladli” nad stadom ale aby “pasli Bozie stado, ktore maju na starosti aby sa on starali nie z donutenia ale dobrovolne… Nepanujte nad tymi, ktorych mate na starosti ale budte prikladom stadu” - prikladom pokory, pokory samotneho Krista. Lebo Kristus nie je len nasim vzorom ktory mame napodobnovat a nasim standardom pre usudok, ale aj vzorcom, strategiou, dovodom, “logosom” vsetkeho, co Boh s nami robi, lebo “Boh sa pysnym protivi ale pokornym dava milost” (Jakub 4:6). Pokora je samotnou gramatikou bytia: Boh je podstatne meno a my sme pridavne mena, nie naopak.

Nielenze je tato “slabost” cestou k skutocnej sile, nielenze je toto “zlyhanie” cestou k skutocnemu uspechu, nielenze je toto utrpenie cestou k skutocnemu stastiu ale este viac k niecomu ovela vacsiemu ako stastie - a to k “nesmiernemu bohatstvu vecnej slavy” (2. Kor. 4:17). “Pokorte sa teda pod mocnou Bozou rukou, aby vas vo svojom case povysil.”

Musi sa to stat “vo svojom case”, nie okamzite. Pretoze cas je v nasom samotnom byti, takze to musi trvat, kym sa tato “nevadnuca koruna slavy” odhali. Preto je nadej, najviac casovo podmienena z cnosti, jednou z troch najvacsich veci na svete.